V minulom článku sme si predstavili „obehové hospodárstvo“ ako alternatívu k „lineárnemu hospodárstvu“  a  ako nevyhnutnosť cesty pre záchranu udržateľnosti života na našej Zemi. Tiež sme si vysvetlili, že energetické zhodnotenie odpadov sa podľa hierarchie odpadového hospodárstva nachádza na predposlednej priečke a nemalo by byť súčasťou riešenia smerom k obehovému hospodárstvu a už vôbec nie na ceste k udržateľnému hospodárstvu.

Veľkým nebezpečenstvom vyplývajúcim z prevádzky spaľovní sú možné havárie. Vzhľadom na povahu a množstvo odpadov, ktoré má byť spaľované a s ktorým je v areáli spaľovní manipulované, môžu mať havárie obrovský dopad na okolie prevádzok, a to tak na zdravie obyvateľov, ako aj na ekologickú stabilitu životného prostredia.

Aj 30 rokov po nadobudnutí platnosti „Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy“ je Európska únia ešte stále odkázaná na dodávky energie z fosílnych palív. Prechodu do uhlíkovo neutrálnej budúcnosti mal napomáhať aj zemný plyn. Postupné ukončenie výroby tepla na báze uhlia a jeho nahradenie plynom tak bolo cestou k znižovaniu emisií skleníkových plynov, ale nie cestou ich odstránenia. Zemný plyn je v podstate fosílnym palivom a jeho spotrebu je potrebné rázne znížiť nielen kvôli jeho enormnému zdraženiu, ale aj kvôli zastaveniu rýchleho postupu klimatickej krízy.

Spaľovne odpadov patria medzi veľké zdroje znečisťovania ovzdušia vzhľadom na to, že do ovzdušia vypúšťajú veľké množstvo spalín, ktoré obsahujú rôzne znečisťujúce látky, vrátane malých množstiev veľmi nebezpečných dioxínov a furánov. Bežný človek pri predstave spaľovne odpadov si teda myslí, že jej problém spočíva len v tom, aké znečisťujúce látky vychádzajú z komína.

Nasledujúce otázky a odpovede vám ozrejmia alebo dôkladnejšie vysvetlia podstatu biomonitoringu, o ktorom sme písali v našich predchádzajúcich dvoch správach - "Výskum potvrdil obavy: Okolie spaľovní odpadov je kontaminované vysoko toxickými látkami" a "Ďalší výskum potvrdil obavy: Okolie spaľovní odpadov je kontaminované vysoko toxickými látkami".

Od roku 2005 musia prevádzkovatelia, ktorí vypúšťajú do ovzdušia značné množstvá CO₂, za tieto emisie platiť. Sú to prevádzkovatelia v energetickom a priemyselnom sektore, ktorí sú  zaradení do  tzv. systému obchodovania s emisiami. Tento systém je jedným zo zásadných opatrení stratégie Európskej únie v boji proti klimatickej kríze.