Už od začiatku bolo zrejmé, že zloženie diskutujúcich predurčuje smerovanie celého podujatia k obhajobe potreby nových spaľovní. V nasledujúcich riadkoch sa vyjadrím k niektorým zavádzajúcim tvrdeniam diskutujúcich:

MŽP SR a (ne)potreba spaľovní

Adrián Grolmus, generálny riaditeľ sekcie obehového hospodárstva MŽP SR, sa odvolával na Stratégiu odpadového hospodárstva SR do roku 2035, do ktorej minister Taraba presadil potrebu výstavby troch až štyroch zariadení na energetické zhodnocovanie odpadov (ZEVO). Túto potrebu odôvodňoval najmä priemyselným a nebezpečným odpadom, ktorý má podľa neho v súčasnosti končiť v zahraničí.

Na moju citáciu presných údajov zo stránky MŽP SR, že v roku 2024 udelili povolenia na vývoz za účelom spálenia v zahraničí celkovo len pre 9 490 ton a v roku 2025 celkovo len pre 10 025 ton priemyselného a nebezpečného odpadu, reagoval tvrdením, že to nie je pravda, keďže ide o relatívne nízke množstvá. Platby smerujúce zahraničnému prevádzkovateľovi však znáša súkromná firma. V prípade plánovanej spaľovne v Slovnafte by bol jej prevádzkovateľ takisto zahraničným subjektom, takže argument o „odtekaní peňazí“ do zahraničia je v oboch prípadoch bezpredmetný.

Počas diskusie som zároveň nedostala odpoveď na zásadnú otázku: kedy MŽP SR konečne vypracuje analýzu produkcie nebezpečných odpadov vhodných na termické zneškodnenie? Bez nej totiž nie je možné objektívne posúdiť skutočnú potrebu nových spaľovacích kapacít.

Zavádzajúce čísla automobilového priemyslu

Michaela Hletková Ploszeková zo Zväzu automobilového priemyslu SR uviedla, že domáci automobilový priemysel je nútený vyvážať odpad do zahraničia, pričom má ísť o „stovky miliónov eur“. Toto tvrdenie následne bez kritického kontextu prevzali Hospodárske noviny ako hlavný titulok svojho článku.

Prečo ide o nepravdu? Aj keby všetkých cca 10-tisíc ton odpadu, na ktoré štát vydal povolenia na spálenie v zahraničí, pochádzalo výhradne z automobiliek, suma „stovky miliónov“ (keďže hovorila o stovkách, tak musia byť minimálne 2 stovky) by znamenala nereálne náklady takmer 20-tisíc eur za spálenie jednej tony. To je z ekonomického hľadiska absolútny nezmysel.

Viac informácií, ktoré vyvracajú nezmyselné argumenty zástupcu MŽP SR a Zväzu automobilového priemyslu nájdete v tomto článku: https://www.stopspalovniam.sk/clanok/tarabova-odpadova-matematika-spalovne-ako-priorita-na-ukor-faktov-recyklacie

Argumenty z Brna o biomonitoringu

Jana Suzová (SAKO Brno, a. s.) uviedla, že dioxíny sa v prostredí bežne vyskytujú v pikogramových množstvách a spochybnila výsledky biomonitoringu v okolí spaľovne v Plzni (zvýšené hodnoty vo vajciach) s tým, že súvislosť sa nepreukázala.

Kontrovala som faktom, že biomonitoring v okolí viacerých európskych spaľovní príčinnú súvislosť potvrdil. Príkladom je spaľovňa v belgickom Beringene, kde sa zvýšené hodnoty dioxínov potvrdili až po jej spustení v porovnaní so stavom pred prevádzkou.

Viac informácií o biomonitoringu nájdete na https://www.stopspalovniam.sk/mapy-udaje-fakty-register/vyskumy-znecistenia-pomocou-biomonitoringov-z-okolia-spalovni

Cementárne na Slovensku spaľujú zahraničný odpad

Juraj Číž zo Zväzu výrobcov cementu na Slovensku potvrdil, že v súčasnosti sa v cementárňach využíva na spoluspaľovanie tuhé alternatívne palivo (TAP), ktoré je však vo významnej miere dovážané zo zahraničia.

V diskusii som poukázala na nevyužitý potenciál domácej produkcie TAP na Slovensku, ako aj na skutočnosť, že povinnosť predúpravy komunálneho odpadu pred jeho uložením na skládku, plánovaná od 1. 1. 2027, už mala byť dávno schválená.

Mestá a obce pod vplyvom spaľovacej lobby?

Zástupcovia Únie miest Slovenska (Zuzana Čachová) a ZMOS (Martin Červenka) sa priklonili tiež k potrebe výstavby spaľovní. Ich vystúpenia vyvolávajú otázku, do akej miery sú tieto postoje ovplyvnené tlakom tzv. spaľovacej lobby.

Je znepokojujúce, že výzva na dôsledné uplatňovanie prevencie vzniku odpadu nenašla u zástupcov samospráv ani ministerstva žiadnu odozvu.

Spochybňovanie odporcov spaľovania

Martin Červenka dokonca označil odporcov výstavby nových spaľovní za „malú kričiacu skupinku ľudí“, ktorá svojím hlasným vystupovaním prehlušuje väčšinový názor podporujúci spaľovne. Takéto zjednodušovanie však neprispieva k vecnej diskusii.

V kontexte toho treba uviesť, že napr. proti výstavbe spaľovne odpadov v Slovnafte sa postavili verejnosť, odborníci aj samosprávy vrátane Bratislavského samosprávneho kraja, Magistrátu hlavného mesta SR – Bratislavy, 9 mestských častí mesta Bratislava a obce Dunajská Lužná a Rovinka. Proti výstavbe spaľovne v Skalici zase v referende odmietlo spaľovňu vyše 6 700 oprávnených voličov, čo je 54,13 % zo všetkých oprávnených voličov. Za spaľovňu sa vyjadrilo 175 voličov (1,37 %).

Chyby v odborných posudkoch

Zuzana Čachová poukázala na legislatívny proces posudzovania vplyvov na životné prostredie, v rámci ktorého sa vypracúvajú odborné posudky osobami s príslušnou spôsobilosťou. Argumentovala, že odbornosť posudkov v procese EIA by nemala byť spochybňovaná.

Uviedla som k tomu konkrétnu skúsenosť: klimatická štúdia k spaľovni Slovnaftu obsahovala zásadné metodické chyby pri výpočte ročnej produkcie CO₂. Bez zásahu odbornej verejnosti by bol projekt nesprávne prezentovaný ako nízkoemisný zdroj, hoci ide o pravý opak.

Prieskum verejnej mienky a skládky

Václav Hřích (agentúra AKO) prezentoval, že 82 % respondentov odmieta skládkovanie milióna ton odpadu ročne.

Aj všetci odporcovia nových spaľovní to odmietajú. Sú však presvedčení, že spaľovne odpadov problémy s odpadmi nevyriešia, naopak ich prehlbujú. Vymeniť najhorší spôsob nakladania s odpadmi za druhý najhorší nie je správne. V diskusii som ešte zdôraznila, že kľúčové nie je len znižovať skládkovanie, ale zásadne meniť charakter skládok (povinná predúprava), čo malo byť legislatívne vyriešené už dávno.

Záver: Potrebujeme ďalšie spaľovne?

Za Priateľov Zeme – SPZ som zdôraznila, že Slovensko spaľovne na komunálny odpad nepotrebuje. Pri priemyselnom odpade musíme vychádzať z dát, nie z odhadov. Ako bývalá inšpektorka SIŽP navyše vyjadrujem obavu, či má štátna správa kapacity na kontrolu takýchto zložitých zariadení – najmä po zrušení BAT centra (Centra najlepšie dostupných techník) súčasným vedením ministerstva.

V diskusii úplne absentovalo prepojenie témy energetického zhodnocovania odpadov s klimatickou, energetickou a surovinovou krízou. Spaľovanie odpadov nie je „zeleným“ riešením. Prináša emisie CO₂, emisie znečisťujúcich látok do ovzdušia, nenávratné plytvanie surovinami ako aj vznik problematického odpadu v podobe popola a vysoko kontaminovaného popolčeka.

Monika Medovičová
Priatelia Zeme - SPZ