Zarážajúce však je, že do pracovnej skupiny, ktorá tento citlivý zákon pripravovala, odbor odpadov neprizval ani nezávislých odborníkov z akademickej obce a zabudol aj na ZMOS. Najmä predstavitelia obcí, na ktorých leží bremeno triedenia a recyklovania odpadov z obalov, mali k zákonu určite čo povedať. Naopak, navrhovatelia novely si pozorne vypočuli predstavy vybraných výrobcov a obchodníkov, ktorým by prísnejší zákon mohol zhoršovať hospodárske výsledky. Takéto selektívne konzultácie nastoľujú oprávnenú otázku o objektivite celého procesu. Tým, že ministerstvo pri zmene legislatívy berie do úvahy názory iba jednej zainteresovanej strany, logicky na seba vrhá tieň podozrenia z korupcie. Samotný návrh zákona tomu bohužiaľ iba nasvedčuje. Výrazne sa má znížiť počet obchodov, ktoré budú zákazníkom ponúkať nápoje vo vratných obaloch. Doteraz to boli povinní robiť všetci obchodníci, ktorých predajná plocha bola väčšia ako 100 metrov štvorcových. Nový zákon túto hranicu posúva na 200 metrov štvorcových, čím občanom v menších mestách prakticky berie možnosť nakupovať ekologicky. Veľké obchody sú tu totiž skôr výnimkou.

Ministerstvo sa ďalej vzdáva právomoci zaviesť zálohovanie jednorazových obalov. Je celoeurópskym unikátom, že nejaký rezort dobrovoľne a bez vonkajšieho tlaku obmedzuje svoj vplyv a rozhodovanie. U nás to znamená, že prichádzame o najúčinnejší spôsob zberu a recyklácie odpadov z nápojových obalov. Ich zálohovaním sa totiž darí znovu používať takmer 95 % odpadov, čo je v porovnaní s tridsiatimi percentami, ktoré tvorí triedený zber, obrovský rozdiel. V prípade, že sa táto ťažko pochopiteľná Izákova iniciatíva naplní, v našich parkoch a uliciach množstvo odpadov dokázateľne stúpne. Nápojové obaly z nich dnes totiž tvoria takmer 40 percent.

Ministerstvo životného prostredia zatiaľ nepredstavilo dôvod, pre ktorý chce súčasný Zákon o obaloch meniť. Na úrovni Európskej únie nedošlo k žiadnej legislatívnej zmene a k zmene zákona neexistuje tlak ani na domácej politickej scéne. Význam by mala jedine novela, ktorá by odstraňovala súčasný neutešený stav v oblasti recyklácie odpadov z obalov. Nedarí sa nám totiž plniť záväzné limity, ktoré vyplývajú so smerníc Európskej únie. Dostatočne recyklujeme iba papier, naopak plasty, kovy a sklo sú hlboko pod priemerom. Svoj význam by mal teda iba efektívny zákon zavádzajúci zálohovanie, ktorý by dal zároveň  občanovi možnosť svojim nákupom prispieť k zlepšovaniu životného prostredia.

Materiál, ktorý vypracovalo Ministerstvo životného prostredia, však práve naopak ašpiruje na jeden z najhorších zákonov o obaloch v celej Európskej únii. Obmedzuje práva spotrebiteľa, zvyšuje množstvo odpadov a ak bude prijatý v navrhovanej podobe, garantuje Slovenskej republike pokuty zo strany Európskej komisie za neplnenie recyklačných limitov.

 

 

Keď bol rasistický režim v Južnej Afrike spoľahlivým americkým spojencom, Ronald Reagan neváhal pridať na zoznam teroristických organizácií Africký národný kongres Nelsona Mandelu. Významný bojovník proti apartheidu sa tak stal zo dňa na deň teroristom, pretože ciele utláčaných čiernych obyvateľov jeho krajiny sa pravdepodobne s transatlantickými hodnotami nezhodovali. Naopak, Saddám Husajn bol v čase, keď splyňoval Kurdov, z tohto zoznamu ktovie prečo vyškrtnutý.

Aktuálne sa transatlantické hodnoty dôsledne uplatňujú aj vo vzťahu k egyptskému vodcovi. Odporcovia Husního Mubaraka sú tu mučení na smrť a to, že vládnuť môže jedine Národná demokratická strana, určuje priamo ústava. Tieto fakty asi Američanom neprekážajú, keď egyptskému diktátorovi dodávajú zbrane a všemožne ho diplomaticky podporujú. Nevadilo to ani francúzskemu prezidentovi Chiracovi, ktorý sa s egyptským vodcom verejne stretával.

Úctu k demokracii a rešpekt voči transatlantickému spojencovi ukázal aj bývalý námestník amerického ministra obrany Paul Wolfowitz. Keď sa mu v roku 2003 nepodarilo presvedčiť tureckých generálov, aby násilím prinútili demokraticky zvolenú vládu v Ankare otvoriť severný front na Irak, obvinil ich zo slabosti. V Turecku bolo v tom čase proti tomu, aby krajina umožnila americkým vojakom zaútočiť na Irak zo svojho územia, 95 % obyvateľov. Vláda aj parlament želanie svojich občanov, ako je to v normálnych demokratických krajinách zvykom, vypočuli, čím sa v očiach kľúčového spojenca zdiskreditovali. To, čo navrhoval Paul Wolfowitz ( teda aby armáda násilím prinútila vládu plniť americké požiadavky), by efektívne viedlo k občianskej vojne. Našťastie si to uvedomili aj vysokí tureckí dôstojníci.

Toto všetko Fico vie. Ako predstaviteľ malej stredoeurópskej krajiny si vyberá ako svojho ochrancu namiesto amerického prezidenta Vladimíra Putina, čo v podstate znamená dve veci: Naša vláda bude hlasnejšie kritizovať okupáciu Iraku, škandál na Guantaname a pravdepodobne aj stále intenzívnejší tlak na Irán. Naopak, bude ignorovať otázky novinárov ohľadom despotického režimu v Bielorusku, hrôzy v Čečensku a miznutie novinárov v Rusku. Nebude sa vyjadrovať ani k tomu, že Putin zasahuje do vnútorných záležitostí Gruzínska a financuje mafiánsky štát Podnestersko ( podrýva tým suverenitu Moldavska, ktoré sa snaží dostať do EÚ). V porovnaní s Dzurindom sa proste úlohy menia a teraz budeme submisívni nie smerom k Bielemu domu, ale k Moskve

Fico v Rusku zároveň vyhlásil, že Slovensko bude aktívne vo výrobe zbraní, čo bude mať pre nás nesporne určité ekonomické výhody. Smutné je, že na svete neexistuje autorita, ktorá by tento krok mohla nášmu premiérovi vyčítať, bez toho aby sa nesprávala pokrytecky. Najviac zbroja samozrejme USA, ktoré na tento skvelý biznis vynakladajú viac ako dokopy ďalších 18 štátov v rebríčku. Spolu s Ruskom, Nemeckom, Francúzskom a Veľkou Britániou vyrábajú 80 % svetových zbraní. Všetky doterajšie opatrenia smerujúce k zastaveniu obchodovania s týmto rizikovým materiálom nefungujú, pričom deštruktívny účinok ako obvykle pociťujú najmä obyvatelia krehkých afrických štátov.
Hoci je tento krok slovenského premiéra politicky nenapadnuteľný, morálne tu Fico prehráva. A to najmä v očiach tých, ktorí dúfali, že sa do reálnej politiky aspoň pokúsi premietnuť nejaký hodnotový rámec. Politika v jeho podaní tak bohužiaľ ostáva iba obchodom, ktorý realizuje podnikateľské zámery premiérových chránencov. So svojim predchodcom si tak skutočne nemajú čo vyčítať.

Aj Fico aj Dzurinda elegantne ignorujú pracovné tábory v Číne a s touto komunistickou diktatúrou spolupracovať problém nemajú. Presne ako zvyšok vyspelého sveta. Kontinuitu badať aj v hľadaní odbytových kanálov pre našich exportérov, takže nie je pravdepodobné, že predseda vlády ostro vystúpi proti pozíciám Európskej komisie v rámci rokovaní Svetovej obchodnej organizácie. Na tomto poli celá Európska únia jednotne presviedča najmenej vyspelé štáty, aby nám otvorili svoje trhy, napriek tomu, že my im naše sprístupniť nechceme. Ghane, Sudánu, či Kongu tak spolu s USA a Japonskom bránime uplatňovať tie isté ekonomické mechanizmy ( clá, kvóty, dotácie), prostredníctvom ktorých sme zbohatli.

Naše správanie ostáva pokrytecké a submisívne, ako je to pri malých a bezvýznamných štátoch bez bohatých ložísk ropy zvykom. Energetickú bezpečnosť skúsi Fico zabezpečiť z Východu, bude kritizovať Busha a obhajovať Putina, produkovať zbrane a stavať ďalšie jadrové bloky. Smutné je však niečo iné: Na slovenskej politickej scéne neexistuje žiadna relevantná autorita, ktorá by mu toto všetko mohla úprimne vyčítať.